0d8768d8

V predchádzajúcom článku sme sa zaoberali históriou pojmu Takfir a moslimov, ktorí sa zapojili do exkomunikácie iných moslimov.
Tiež sme skúmali históriu prvého veľkého rozkolu vnútri islamu.
V tejto časti budeme skúmať druhú vlnu Takfirizmu. Jedna, vznikla na Arabskom polostrove počas 18 -tého storočia.
Predtým, než budeme skúmať toto prepätie bližšie, je potrebný krátky úvod do islamského práva, tiež známeho ako Fiqh.

fiqh

Boží zákon. Šaría je rozvíjaná prostredníctvom výklady Koránu
a sunnytského (učenia a praxe proroka Muhammada) islamskými právnikmi (Ulema). Islamská komunita prešla niekoľkými Fitnami je
(divíziami) niekoľko učení jurisprudencie (madhab) tým sa vyvinulo rôzne chápanie pojmu šaría.

Medzi sunnitskými myšlienkovými smermi sú štyri hlavné vetvy ktoré získali dôležitosť medzi sunnitskou komunitou.
Tieto vetvy predstavujú myšlienkové smery : Hanafi, Maliki, Shafi’i a Hanbal.

Hanbalistický myšlienkový smer vyniká, pretože je nielen najmenší zo štyroch hlavných učení, ale aj najextrémnejší.
Založil ho Ahmad ibn Hanbal (780-855), ktorý bol žiakom Al-SHAFI’Iho (zriaďovateľom školy bol SHAFI’I), a bol hlboko znepokojený
„interpretáciou“doktrín Koránu a hadithsov. Ibn Hanbal bol silným zástancom návratu doslovného výkladu Koránu a hadithsov a odmietal
niekoľko náboženských otázok, ktoré sú považované za obyčajné špekulácie.

Keď získal stúpencov (Hanbalites), vzťahy s Abbasidským kalifátom bol čoraz viac napätý a Ibn Hanbalovi nástupcovia,
ako napriklad Al-Hasan ibn Ali Al-Barbahari obhajoval násilie proti tým, ktorý boli považovaný za hriešnikov.
Čoskoro ozbrojené davy útočili na šiitskych a sunnitských kolegov, ktorí boli podozriví z hriešneho správania.

Chaos sa začal šíriť v celom kalifáte a Caliphh Ar-Radi verejne odsúdil Hanbalistické učenie a skončil sponzorstvo zo strany štátnych
náboženských orgánov . To znamená, že Hanbalistická škola bola na okraji spoločnosti.

18te storočie: Vzostup Wahhabismu

Wahhabismus, vytvoril kazateľ a učenec, Muhammad ibn Abd-al Wahhab ktorý začal v jeho očiach vidnú obrodeneckú ideológiu
v Arabskom regióne Najd, dnes časti Saudskej Arábie. Jeho ideológia obhajovala očistenie praktík bol považovaný za modlára
a uctieval „kult svätých“ Vizitácia svätýň a hrobov významných osobností islamu, bolo niečo, čo považoval za nečisté a
zbytočnú inováciu. Jeho hlavnou úlohou sa stalo obnovenie pravého monoteistického uctievania jedného boha.

Abd al-Wahhab začal priťahovať stúpencov, vrátane vládcu Uyayna (z dediny v regióne Najd) Uthman ibn Muammara.
Abd Al-Wahhab prišiel k dohode s Ibn Muammarom na podporu Ibn Muammarsovich politických ambícií expandovať so svojou vládou mimo
regiónu Najd, výmenou za podporu Ibn Muammars pre Abd al-Wahhabs prijal jeho náboženské učenie.

Abd al-Wahhab začal realizovať svoje myšlienky v regióne a zakazovať, čo považoval za nevhodné pri účasti na bohoslužbách,
organizovanie kameňovania žien, ktoré boli obvinené z cudzoložstva a zničenia hrobu Zajda ibn al-Chattába, spoločníka Proroka Muhammada.

Tieto akcie však neboli ponechané bez pozornosti iných vplyvných vodcov v oblasti Najd, jedným z nich bol Suleiman ibn Muhammad
ibn Ghurayr ktorý hrozil ibn Muammarovi že u neho nebude môcť vyberať dane v regióne Najd pokiaľ nezabije alebo nevyženie Abd Al-Wahhaba.
Takto bol Ibn Muammar nútení Abd al-Wahhaba vyhnať z regiónu Najd.

Abd al-Wahhab nezastavil svoje pôsobenie a namiesto toho bol pozvaný do neďalekého mesta Diriyah, Mohamedom ibn Saudom.
V roku 1744 sa stretli a spojili do paktu, kde by ho Ibn Saud chránil a propagoval doktrínu Abd Al-Wahhaba, zatiaľ čo on by zasa
doporučil Ibn Sauda vládnuť celemu Arabskému polostrovu. Táto dohoda bola potvrdená vzájomnou prísahou vernosti (bayah), a v ten istý
rok bol vznik prvého Saudskeho štátu Emirát Diriyah.

Wahhabistické učenie a salafistické akcie.

Wahhábistické učenie bolo inšpirované spismi Ahmad ibn Hanbala, zakladateľa Hanbalského myšlienkového smeru.
Hoci je táto otázka na diskusiu, pretože wahhábisti sa nepovažujú za súčasť žiadneho myšlienkového smeru.

Wahhábisti vždy odmietali všetky právne rámce, kde podľa ich názoru nebolo nutné prísne dodržiavať literu Koránu a hadithsov a aj napriek
tomuto tvrdeniu, je v Hanbalistickej metodike krajný konzervativizmus pri uplatňovaní práva šaría.

Smer salafizmus.

Salafizmus je ultra-konzervatívne hnutie vnútri sunnitskej vetvy islamu. Doktrínu Salafizmu prijme ten, ktorý vezme za svoj,
fundamentalistický prístup k islamu, so zameraním sa na to že prvým nasledovníkom proroka Mohameda je Al-Salaf Al Salih
(tzv. Zbožný predok).

Rovnako ako Wahhabistické a Hanbalistické učenie, odmieta inovácie a podporuje dôsledné vykonávanie práva šaría.

Hoci zdieľajú mnoho podobností s wahhábistickou doktrínou, Salafisti stále odmietajú termín wahhábistický.
Napriek tomu moderný Salafisti majú sklon považovať Abd al-Wahhaba ako salafistu a jeho knihu Kitab al-Tawhid stále čítal a často
bola citovaná salafistickými nasledovníkami a učencami. Hoci zdieľajú inú minulosť, pretože Wahhabizmus vznikol na Arabskom polostrove a
Salafisti vznikli v Egypte, majú rovnakú doktrínu praktik čistiek a modlárstva,a návštevy svätyn a hrobiek pre ne nich „nečisté“.

Wahhabistickú náuku možno rozdelit do týchto aspektov:

Striktné dodržiavanie Koránu a prorocké tradície. To znamená, doslovný výklad koránu a nesúhlas s Tawil , čo sú metaforické
výklady.

Prísny nesúhlas voči aktu Tawassul cez inú hodnotu ako Alaha, čo znamená nemožné požiadať Boha o niečo, pomocou zosnulého svätca či
zbožného človeka ako prostredníka.

Táto časť sa vzťahuje k ich opozícii ku uctievaniu hrobov a „kultu svätých“. Tento akt je u Wahhabistov nazvaný Sirk (mnohobožstvo).

Všeobjímajúce myšlienky Ibn Tayyima, ktorý umožňuje moslimom tvrdit, že tý ktorý nenasledujú islamské právo majú byť vyhlásený za
nemoslimov, a podrobovať si akokoľvek tých, ktorých považujú za nemoslimov.

Wahhábistická Misia

Keď Ibn Abd Al-Wahhab začal spolupracovať s vládcom Dar’iyya ktorému sľubil úspech popri šírení jeho herézy vládca ochotne spolupracoval
s nádejou na rozšírenie jeho teritória a zvýšenia ziskov z daní.

Ibn Abd Al-Wahhab sa snažil zo všetkých síl, šíriť svoje myšlienky po celom svete.

Vyhlásil vojnu proti tým, ktorí odmietli vstup do armády Muhammada ibn Sauda, a bolo povedané, že prichádza halal plienenie a zabíjanie
všetkých ne-wahhábistov. Muhammad ibn Saud a Muhammad ibn Abd al-Wahhab dospeli ku záveru, že tí, ktorí neprijmú Wahhábizmu súp káfiri
a mushrikovia (polytheisti) a treba ich halal zabiť a zabaviť ich majetok a verejne to oznámili sedem rokov po zahájení spojenectva.

Toto bezbožné spojenectvo medzi wahhábistickou ideológiou a rodinou Al-Sauda a trvalo viac ako dve a pol storočia, prežívalo aj
po porážkach a kolapsoch. Spojenectvo týchto dvoch rodin (t.j. Abd-Al Wahhab a Al-Saud) pretrváva po generácie a nie je náhodou, že
funguje aj v modernej Saudskej Arábii, kde je minister náboženstva člen rodiny Al-Sheikh, čo sú potomkovia Ibn Abd-al Wahhaba.

Jedným z najpozoruhodnejších a krutých útokov zo strany Wahhabistov, bol v Karbalá v roku 1802. Tam, vstúpili do mesta a zabili
väčšinu populácie na trhoch a domovoch. Zničili kopulu umiestnenú nad hrobom imáma Husajna, tretirho neomylného imáma v šiitskej
viere a úplne vyplienili hrob. Tento akt bol a stále je považovaný za jeden z najodpornejších zločinov spáchaných proti mestu Karbala
a šiitskemu obyvateľstvu ako celku. Je tiež pozoruhodné, že tento akt bol legitimizovaný pomocou wahhábistických agresorov, pretože
nemali brať do úvahy populáciu Karbalá, a moslimov vôbec. Na tento trestný čin bolo nadviazané niekoľko ďalšími odpornými útokmi po celom
regióne, vrátane útoku na Taif, v oblasti Hejaz čo je na Arabskom polostrove, kde v roku 1803 zmasakrovali celú mužskú populáciu a
zotročili ženy a deti v celom meste.

Al-Saudovi sa podarilo zložiť vládu nad juhozápadnom území Sýrie medzi rokmi 1803 a 1812 predtým, než bol vyhnaný egyptskými silami,
pôsobiacimi v rámci Osmanskej ríše na čele s Ibrahimom Pashom. V roku 1818 porazili Saúdov a následne zrovnali hlavné mesto Diriyah a
popravili Saudského Emira.

Ale nedokázali zničiť politické a náboženské vedenie domu Saudov a wahhábistickej ideológii. Druhý Saud sa čoskoro zdvihol
z popola (čo bol emirát Najd) a fungoval od roku 1819 do roku 1891. Vzhľadom na to, že bol izolovaný v oblasti Najd, čo bolo v tej dobe
pusté miesto kde chýbali akékoľvek zdroje s obmedzenou komunikáciou a dopravou,boli problematické vykonávania ďalších kampaní
v regióne, ale Wahhabistická ideológia prežila, hoci bola silne oslabená.

Ale to všetko sa zmenilo pri páde Osmanskej ríše po prvej svetovej vojne, kde britský kolonizátori či správci hľadali
spolupracovníkov na rozdelovanie a panovanie v arabskom svete, rovnako ako to robili na indickom subkontinente v minulých rokoch.

Zistili, že najvhodnejšími spolupracovníkmi bude sektárska wahhábistická doktrína.

Churchill vyjadril obdiv ku Ibn Saudovi pre jeho „neutíchajúcu vernosť“ Britom. Britská vláda napísala memorandum od polovice roku 1940
a poznamenal, že „vplyv Ibn Sauda na Strednom východe je veľmi veľký, a bol používaný sústavne po niekoľko rokov na podporu našej
politiky“.

So vzostupom egyptského prezidenta Jamal Abdul Nassera, hrdinu arabského nacionalizmu, USA začalo tiež prejavovať záujem o Saudský dom.
Americký prezident Eisenhower mal tiež plány rozdeliť Arabov a poraziť svojho nepriateľa (Sovietsky zväz), podporením
saudského kráľa, ako protiváhu ku Nasserovi. Tento úzky Saudskoarabsko USA vzťah bol veľmi úspešný aj počas sovietskej intervencie v
Afganistane, kde Saudovia a USA úzko spolupracovali pri aktivácii, podpore výcviku a podpore Džihádizmu proti „neveriacim“ Sovietom.

Tento vzťah profesor Tim Anderson opisuje „nielen ako vzťah medzi globálnou mocnostou a dodávateľom ropy, ale skôr ako veľkú moc a
hlavného politického spolupracovníka v danom regióne, s dlhou históriou sektárstva“.

Táto aliancia Saud-USA funguje dodnes a v ďalšej časti tohto článku série, budeme skúmať ich spoluprácu v sýrskom konflikte a
projekte, ktorý sa nazýva „Islamský štát v Iraku a Levante“.

 

už zajtra 3 diel.

 

pepe warsonline