erdoganmafia

 

Ruská letecká podpora otočila značne smer vojny v Sýrii. Basar Assad to využil v plnej miere, zatiaľ čo jeho turecký
sused urobil chybný krok tým že zostreľil ruské lietadlo.

SAA útočí na Aleppo a kurdskéh útoky proti ISIS blízko Aazaaz hrozia odrezať zásobovací koridor medzi Tureckom a ISIS kontrolovanými územiami čo ohrozuje podnikateľskú činnosť islamistov s klanom Erdogana a tok peňazí, zbraní a ozbrojencov.

Preto hrozí Ankara, Riyadh plánymi z Dohy pre Sýriu. Zvrhnúť Asada silou už nie je len tak jednoduché.

Erdogan bol príliš zvyknutý na rokovania o obsadení Sýrie minimálne s Európanmi a nemyslel že by Moskva reagovala na
jeho činy.

V dôsledku toho nemôžu turecké bojové lietadlá podporovať bombardovaním v sýrii
kurdské pozície alebo robiť pozemné operácie oznámené z Ankary, Dohy a Rijádu, na ktoré by neúspešne ťahali
sily USA a ďalšie sily NATO, bez ktorých by riskovali zničenie.

To je dôvod, prečo boli ženevské rozhovory boli tak ťažké.
Západní diplomati a úradníci OSN sa snažili získať späť to, čo bolo stratené zo strany islamistov na bojisku,
a požadujú okamžité a úplné zastavenie paľby, pričom osobitná pozornosť je venovaná uzemneniu ruských lietadiel.
Ale aj tu, Asadovi nepriatelia zlyhali.

Kto je s kým a proti ktorým
—————————

Významné zmeny sa konali aj v Iraku, kde neschopnosť Turecka na dosiahnutie svojich cieľov čo viedlo
vodcu irackého Kurdistanu vodcu Massuda Barzaniho prehodnotiť spoluprácu s Tureckým ropným partnerom a vývozcom.

Barzani bol nútený vstúpiť do dialógu s Bagdadom.
Už toto samo o sebe naznačuje oslabenie regionálnej pozície Erdogana.

Mekelová politicky podporuje Erdogana ale Bundeswehr nebude bojovať v Sýrii kvôli Turecku.

Situácia na hranici Sýrie a Turecka môže mať
akýkoľvek obrat udalostí, v závislosti na Erdoganovej dobrodružnosťi, ale bez ohľadu na to, čo sa stane,
dotlačí ho to do kúta.

Pozrime sa na situáciu v severnej Sýrii a Iraku, podľa výskumu AA Kuznetsova a Shcheglovina pre ústav Blízkeho východu.

Ofenzíva SSA sa vykonáva spoločne s Hizballáhom, Iracký Hizballáh an-Nudjaba a afganský Khazaras, robili najsilnejšie
vojenské operácie odkedy boje začali. Protivládne sily nemohli ponúknuť efektívny odpor napriek ich US protitankovým
strelám vo veľkom množstve.

Útoku SAA predchádzala zdĺhavá letecká a delostrelecká príprava.

Nasledujúce 2-3 mesiace budú rozhodovať, kto sa vynorí ako víťaz v tejto občianskej vojne.

Ak Assad so spojencami prevezme kontrolu nad Aleppo, opozícia nebude mať šancu mať rovnaké zastúpenie vo vláde.

Ak nebudeme počítať ISIS-riadené Raqqa, opozícia bude mať pod svojou kontrolou len Idlib , ale aj v tejto provincii
bude SAA útočiť hneď po oslobodení Aleppo.

Preto sa teraz radikáli musia starať o ochranu svojích skorších ziskov, skôr než môžu pokračovať s expanziou.

Vzhľadom na zmenené okolnosti, 9 protivládnych skupín v Aleppe zjednotilo svoje úsilie.

Veliteľ novej fronty je jedným z lídrov Ahrar ash-Sham, Hashem ash-Sheikh (tiež známy ako Abu Jaber), ktorý
viedol organizáciu v rokoch 2014 až september 2015, kedy bol nahradený Abu Yahya Hamaui.

Najväčšie formácie jednotnej koalície sú Ahrar ash-Sham, Liva sukkur ash-Sham, and Free Syrian Army’s 16th Divizia

Je ešte pár informácií o al-Nusra silách v Aleppe. Boli tam aktívny v rokoch 2012-2013,
ale potom odišli inam kôli bojom proti ISIS. Vzhľadom k ťažkým úderom proti al-Nusrat terroristami ISIS z východu,
a táto organizácia sa musela preskupiť a presunula svoje operácie do Hama a Idlib.

Ich členovia v súčasnej dobe obsadili kontrolné stanovíštia na severe mesta, na „Kastello road“ spájajúcej Aleppo
s Tureckom, a opevnili sa v okresoch al-Mashkhad a al-Fidarus.

Prečo sa al-Nusrat vrátila do Aleppo? Treba si spomenúť, že neboli pozvaní do sýrskej opozície na konferencii v
Rijáde v decembri 2015. bývalí spojenci a priaznivci skupiny sú teraz označený za teroristickú organizáciu a
obviňovaný za všetky vojnové zločiny spáchané protivládnymi silami.

Za toto vodca al-Nusrat Abu Mukhammed al-Julani nazval mierové rozhovory medzi opozíciou a Assadom „za pokrvnú zradu
ktorá tiekla z mudžahedínov“ a odsúdil účastníkov konferencie v Rijáde.

Porážka ozbrojenej opozície v Aleppe dala al-Nusrat šancu preukázať svoju
nezastupiteľnosť, a obsadiť niekoľko území od svojich konkurentov v prípade, že to udalosti dovolia.

Teraz sa koalícia snaží získať nových spojencov a posilňovať svoje pozície, čiastočne na úkor Jund al-Aksá,
ktorá pôsobí v Aleppe a Hama.

Ich pozície utrpeli rozkol: niektorý z ich bojovníkov na čele s Abu Abdel Rahmanom
Maqqi a Abu Shayma Sahl sa naklonili v prospech aliancie s ISIS, zatiaľ čo hlavná skupina militantov na čele s
šaría sudcom Abu Darr Nadjdi a Abu al-Farouk sa radšej spojili s al-Nusrat.

Množstvo islamistických skupín a hnutí sa zmenšuje.

V súčasnej dobe sú hlavnými z nich sú Ahrar as sham, ISIS a Jabhat al-Nusrat, ktoré pohlcujú menšíe skupiny.

FSA sa v severnej a strednej Sýrii rúca. Jej radikálne krídlo sa pohybuje smerom ku
al-Nusra alebo ash-Sham, zatiaľ čo zvyšok sa pripojil ku sýrskym demokratickým silám a bojujú spoločne s miestnymi
Kurdmi a kresťanskými pro-Assad milíciami.

Ankara je veľmi znepokojená národnými sebe-obrannými silami (NSF).

Vyhliadky že vodcovia PKK budú mať autonómiu hneď vedľa Turecka musí Erdogana značne flustrovať.

Postup Kurdov na hraničný úsek medzi Jarablus a Aazaaz, ktorý je riadený ISIS, ich obsadenie leteckej základne
Menagh a účasť v bojoch v blízkosti Aleppa, sa stala značne znepokojujúcou správou do Ankary.

Je veľmi výrečné, že turecká armáda teraz kurdské sily nebombarduje lietadlami ako na ich území.

Vzdušným operáciám predišiel ruský systém S-400 v Sýrii.
Erbil na rázcestí
Úsilie sýrskych Kurdov proti ISIS je podporované nielen Moskvou, ale aj Washingtonom, ktorý im pomáha so zbraňami.

Dňa 1. februára, Ajn al-Arab navštívil emisár koalície vedenej USA Brett MacGurk. Cesta amerického diplomata
na územie ovládané sýrskymi Kurdmi značne nahnevala Erdogana.

Hneď požadoval od američanov vybrať si medzi Tureckom a „teroristami z Ajn al-Arab“.
Ale samozrejme Erdogan nebude riskovať porušenie vzťahov s USA.

Ankara chce presadzovať svoje záujmy a zároveň zachovať dobré vzťahy s Washingtonom.

Ale aké sú ciele Ankary v tomto konflikte?

A aké taktické prístupy môžu byť prijaté pri rokovaniach s takým zložitým partnerom?
USA sa zdá sleduje tri ciele v divadielku v Sýrii a Turecku. Po prvé, stabilizovať konflikt s Ruskom tým,
že pôsobí ako „nestranný rozhodca“ medzi Moskvou a Ankarou.

Po druhé, zlikvidovať ISIS pred koncom prezidentovania Obamu, čo znamená podporu sýrskych Kurdov ako najschopnejšíu
silu a ignorovanie Turecka.

Po tretie, USA by mohli mať záujem na odstránení Erdogana od moci.

Erdoganova anti-kurdská politika ohrozuje jeho vzťahy s irackého Kurdistanu.

Obe strany zblížili v roku 2009, keď Erdogan schválil investície do regiónu a povolil vývoz ropy do Turecka.

Na oplátku Erbil zvýhodnil Ankarou tlačené stavebné a energetické firmy.

Tieto základy turecko-kurdskej symbiózy boli položené a posilnené prostredníctvom vývozu ropy za dumpingové ceny.

Situácia na svetovom trhu s ropou a rastúcimi ťažkosťami pri exporte „čierneho zlata“, skomplikovali tento krehký vzťah.
Navyše sa Ankara obáva Barzaniho rétoriky o nezávislosťi Kurdistanu.

V prípade, že sa autonómia stane suverénnym štátom, bude to podporovať separatizmus v Turecku samotnom.

Erdoganova anti-kurdská téma smeruje k formovaniu tureckej verejnej mienky a podporu pre jeho plán usporiadať
referendum k transformácii Turecka do prezidentskej republiky, kde by mal právomoc menovať a odvolávať ministrov,
rozpustiť parlament, vetovať zákony.

Ale nie je žiadna zhoda ani vo vnútri jeho vlastnej strany.
Erdogan preto urobil náhly posun smerom k nacionalistickej časti voličov v nádeji, že ho podporia v jeho
snahe transformovať čiže zmeniť ústavu.

Likvidácia ruského Su-24 bolo súčasťou tohoto boja o nacionalistické srdcia a mysle, rovnako ako odklon od
rokovania s PKK ku ozbrojenému boju a terroru kurdov v Turecku.

Okrem toho Erdogan znížil administratívne výdavky v kurdských provinciách a zaviedol zákazy vychádzania.

Proti prevažne kurdským mestám použil protiteroristické opatrenia, vrátane „eskadier smrti“, skladajúce sa z
nacionalistov.

Barzani nemôže toto všetko ignorovať.

Pred poslednými voľbami, robil Barzani potichu konzultácie s Tureckými kurdskými klanmi presvedčiť ich ku podpore
Erdoganovej strany a nie kurdských strán, čo malo požadovaný výsledok.
Ale ak bude Erdogan pokračovať s anti-Kurdským terrorom, Barzani bude musieť urobiť voľbu a verejne sa vyjadriť.

Ropa uniká na juh
Barzaniho nedávne výroky o jeho ochote vyvážať ropu podľa podmienkok Bagdadu ukazujú, že turecký export
ropy je teraz videný neho nespoľahlivý v dôsledku ruských náletov, úspechov sýrskych vládnych síl na zemi, a
Erdoganovej proti kurdskej politiky.

Barzani zvažuje niekoľko faktorov vrátane poklesu jeho vlastnej popularity v rámci
autonómie a nedostatok právneho základu na predĺženie jeho prezidentovania. Iracká kurdská autonómia je od roku 2009.
On by mal opustiť tento post v auguste 2016, a navyše autonómia zažíva rastúce sociálne problémy, ako sú mzdy
a deficit v rozpočte.

Návrat ku bagdadu je vynútené opatrenie v nádeji, že centrálna iracká vláda bude súhlasiť s kompenzáciou
Kurdských ekonomických neúspechov.

V každom prípade, Barzani bude v ťažkej situácii na jar: silná kurdská strana Gorran si kladie za cieľ
ukončiť éru jeho nepretržitej vlády. Ak Gorran dosiahne svoj cieľ, znamenalo by to že Erbil prehodnotí svoje
vzťahy s Ankarou v takých záležitostiach, ako je prítomnosť tureckých vojsk v Iraku a podpora PKK.

Dňa 15. februára, iracký PM Hajdar Abad ponúkol kurdským úradníkom značné peniaze výmenou za autonómny odber ropy.

Toto vyhlásenie naznačilo Barzániho korupciu, ale Erbil predstieral, že tento návrh je ako pozvanie do
obnoveného dialógu.

Situácia je iná, než tomu bolo v roku 2014, kedy sa obe strany dohodli na tranži pozostávajúcej
zo 17% štátneho rozpočtu Iraku výmenou za striktne definované množstvo kurdskej ropy.

Táto dohoda trvala len niekoľko mesiacov a Erbil porušil podmienky.

Na príkaz Ankary sa kurdskí predstavitelia rozhodli pre ziskovejší systém prepravy ropy cez Sýriu, ktorý tiež
pomáhal maskovať pašovanie ropy od ISIS a čo je najdôležitejšie, vyrobený množstvá boli úplne netransparentné.
Dodávky cez Sýrsku trasu za dumpingové ceny umožnilo ukradnúť prakticky všetko.

Cenová štruktúra nebola zaznamenaná nikde, ani objem vyvezenej ropy.

Celá „kurdská časť“ zisku išla priamo do Barzáního vreciek, a potom boli peniaze distribuované od neho medzi rôznymi
ministrami a agentúrami.

Toto nastavenie nielen dovolilo, aby sa Barzani obohatil, ale tiež poskytol prostriedky pre odmeny verným
úradníkom vo vládnych a bezpečnostných silách.

Preto Ruské nálety zamerané na pašovanie ropy významnou mierou prispeli ku zachovaniu irackej územnej celistvosti
a aj politickej … Obchod Bagdadu, na druhej strane, znamená oficiálne tranže, ktoré možno ľahko sledovať.

Aká je pravdepodobnosť že Erbil a Bagdad prídu ku kompromisu a ako dlho vydrží?

Kurdistan je teraz oficiálny exportér 600.000 barelov denne, čo im dáva asi 550 miliónov $ pri $ 30 / barel.

Februárové platy kurdských úradníkov predstavovali 890 000$ za mesiac.

Rozhodnutie znížiť platy vyvolalo veľké spoločenské nepokoje a skoro viedli ku zosadeniu Barzaniho.

Ak sa budú držať nízke ceny ropy , Erbil nebude schopný prekonať krízu.

Na druhej strane, Bagdad je tiež úplne závislý od vývozu ropy a ich vlastný rozpočet je tiež pod tlakom.

Irak dlhuje američanom peniaze za dodávky zbraní a je v náročných rokovaniach s MMF o viac ako núdzovej finančnej
pomoci.

To by mohlo sťažiť Bagdadu, aby splnili svoje povinnosti a vstúpili do programu „ropa za peniaze“
s Erbilom.

Ale záruky nie sú založené na schopnosti bagdadu platiť Kurdom, ale na ďalších faktoroch.
Jedným zo spôsobov, je že kurdská byrokracia bude musieť znížiť platy. Okrem toho Erbil nemá k dispozícii žiadne iné
exportné trasy.

Zahraničné firmy, ktoré ťažia ropu v kurdskej autonómii chcú zachovať staré a
medzinárodne uznávané exportné trasy ropy cez Basru.

V situácii na bojisku v Sýrii došlo k zmene, a pokračujúce pašovanie ropy by mohlo viesť Bagdad žalovať autonómiu
na medzinárodných súdoch. Čo znamená, že schopnosť Barzaniho na manévrovanie je znížené.
Z rovnakého dôvodu, dlhoročne podporovaná myšlienka štátnosti pre jeho región je odložená na neurčito, a to
napriek sľúbenému referendu.
Pôsobí hlavne globálna kríza uhľovodíkov.

Aj keď žiadny z kurdských strán sa nezriekne nezávislosti teoreticky,v praxi to je odložené, kým sa ceny ropy
stabilizujú. Situácia sa môže zmeniť v dôsledku riešení konfliktov Sýrii a
obnovenie exportu cez Turecko, ale to je veľmi nepravdepodobné, ani v strednodobom horizonte.
Samozrejme, je možné, že Teherán bude hrať na „kurdskú kartu“ a po jeho odchode spod režimu sankcií budú financovať
opozíciu voči Barzanim.

Ale to nie je niečo, čo sa stane v blízkej budúcnosti.
Irán nie je ochotný sponzorovať kurdskú autonómiu v zásade Teherán nebude ťažiť z podpory separatizmu na dvore
neovládateľného ale spojenca, ako je al-Abadi.
Teherán sa bude naďalej usilovať o vypudenie pro-tureckého Barzaniho ale nechce radikálne zmeniť situáciu.

A keďže neexistuje nebezpečenstvo že Kurdistan získa štátnosť, v dohľadnej dobe v tejto situácii sa uprednostňuje
dohodu medzi Erbilom a Bagdadom.

To je zlá správa pre Erdogana, pre ktorého je strata ropného obchodu s Barzanim znamená obrovské finančné straty
svojho klanu a samého seba.

Samozrejme, že nezávislosť a štátnosť Kurdistanu nepomôže, ale vyvolá nepokoje v kurdmi osídlených oblastiach Turecka, ale ekonomika Kurdistanu a ekonomika Turecka bola príliš závislá a Barzani bol príliš úzko spätý s Erdoganom, a jeho tankermi v Turecku.

Vzhľadom k tomu, že dal bagdad silnú odozvu na prítomnosť tureckých vojsk na irackom území, na Erdogana ešte čaká
v tomto regióne ešte mnoho prekvapení.

 

orig: kateon.com

pepe.